JANKO SILAN

            Spoznať Janka Silana bola moja dávna túžba. Rozprávala mi o ňom ešte moja mama. Od malička som ho vnímal ako výnimočného človeka – kňaza a osamelého básnika. V januári 1984 som sa s ním stretol. Prvý a posledný raz v mojom živote. Bolo to päť mesiacov pred jeho smrťou.
            Chcel som ho poprosiť, či by nenapísal zasväcujúcu modlitbu slovenského národa Sedembolestnej Panne Márii. Prijatý som bol milo. Janko Silan ma upútal celým svojím zjavom. Vysoká postava, výrazná tvár, dlhé prsty – v tom všetkom akoby bola vpísaná jeho životná línia.
            Usadili sme sa v kuchyni. Ja som dostal za úlohu prikladať do pece. Ponúkol ma domácou klobásou a červeným vínkom. On si tiež dal naliať a pritom fajčil. Bolo krásne pozorovať ho pri fajčení. Vanula z neho istá zádumčivosť – taká, akú cítiť z jeho básní.
            Keď sa rozhovoril, spomenul svoju cestu kňazstva. To, že chce byť kňazom, s istotou vedel už ako gymnazista. Ale už vtedy mal na oboch očiach štrnásť dioptrií a neustále chorľavel. Z tohto dôvodu ho v Nitre nevzali do seminára. V Trnave ho prijali, ale po niekoľkých dňoch ho poslali domov.
            Požiadal o vstup do všetkých rehoľných spoločností na Slovensku. Ale nikde ho neprijali.
            Potom mu niekto poradil, aby zašiel na Spiš za biskupom Vojtaššákom. Ten vraj zoberie každého, ak má dobré srdce.
            Keď vošiel k nemu do kancelárie, biskup sa ho opýtal: „Chlapče, čo vidíš napísané na stene?“ „Je tam napísaný dátum,“ a vzápätí Janko dodal: „Ale vidieť ho nevidím.“ „No nič to, chlapče, aj tak prídeš medzi nás. Veď aj pápež je krátkozraký...“ Keď doštudoval, zakotvil vo Važci pod Tatrami. Ten sa mu stal celoživotným pôsobiskom.
            Keď som ho ja navštívil, bol už úplne slepý. Ale v priestoroch fary sa pohyboval dobre. Svätú omšu slúžieval naspamäť, menlivé časti mu čítali veriaci. Bol si vedomý, že pre svoj hendikep nie je schopný naplno vykonávať svoju kňazskú službu a možno aj z toho pochádzal jeho strach, aby ho nedali do charitného domova.
            Jeho fara bývala častým zastavením pre mnohých ľudí. Predovšetkým takých, ktorí milovali Slovensko a Cirkev. Biskup Korec bol jeho veľkým priateľom. Pre svoj jednoznačný postoj k totalitnému režimu bol Janko Silan prenasledovaný ŠTB. Opýtal som sa ho, prečo ho nikdy nezavreli. Povedal, že za to vďačí asi Lacovi Novomeskému, hoci sa nikdy nestýkali.
            Jeho básnická tvorba mala akúsi prorockú črtu, mal schopnosť vnímať znamenia čias. Videl nielen zlo ideológie komunizmu, ale veril v Boží zásah do dejín národov a v pád totality. Jeho básne sú modlitbami za svet, túžbou po jednote a vzájomnej láske všetkých ľudí.
            Keď hovoril, krásne sa usmieval. Často sa smial svojím, len jemu vlastným spôsobom. Tým úsmevom naprával mnohé krivdy. Sedel som s Jankom Silanom celé popoludnie. Poctivo som prikladal do pece a bol som vďačný, že mi osud doprial tento deň.
            Napísať modlitbu k Sedembolestnej mi sľúbil: „Budem o nej premýšľať vo svojich samotách.“ Keď sme sa lúčili, bol ku mne rovnako milý, ako keď som prišiel. Mal som už len pár minút do odchodu autobusu. Vybehol za mnou z fary – vonku bol sneh a počul som, ako za mnou zakričal: „Ak zmeškáte, vráťte sa. Prespíte u mňa na fare.“
            Modlitbu k Sedembolestnej už ale nestihol napísať. Jeho poslednými veršami bola rozlúčková báseň na pohreb jeho priateľa a spolubojovníka Vojtecha Fronca. Ale aj túto už museli jeho priatelia ťažko lúštiť.
            Jeho túžbou bolo byť pochovaný vedľa kostola, kde tridsaťpäť rokov slúžil ako kňaz. Keď zomrel, vykopali mu tam hrob. Ale prišiel príkaz z ONV Liptovský Mikuláš, že musí byť pochovaný na cintoríne.

(zdroj: František Mikloško, Desať spravodlivých)